Keď v príprave slovenskej hokejovej reprezentácie na vrcholné podujatia zaznievali falošné tóny, neveštilo to nič dobré ani v súvislosti s umiestneniami.
Z nedávnej hokejovej minulosti i súčasnosti sa dajú vziať ponaučenia. A majstrovstvá sveta 2011, 2016 i olympijský turnaj 2014 to potvrdili.
Zedník veľký gól nedal
Keď Slovensku na kongrese Medzinárodnej hokejovej federácie počas majstrovstiev sveta 2007 v Rige pridelili prvý raz organizovanie majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji 2011, nielen športová verejnosť to považovala za povzbudzujúcu správu. Tešila sa na veľký sviatok. Slovenskej reprezentácii, ktorú vtedy prvý raz viedol zahraničný tréner – dôveru zväzu dostal Kanaďan Glen Hanlon – žičili aj okolnosti. Z NHL prišli takmer všetci najlepší hráči, z opôr chýbal len obranca Zdeno Chára. Dva týždne pred začiatkom však z mužstva po prípravnom zápase v Košiciach proti Švédsku nečakane odišiel útočník Richard Zedník. Nebol spokojný s priestorom, ktorý dostával na ľade ani s jeho postavením v tíme.
„To sa nemalo stať. Ak by som bol pri mužstve, určite by takáto situácia nenastala. Richarda poznám veľmi dobre zo spoločného pôsobenia vo Washingtone,“ uviedol neskôr Peter Bondra, generálny manažér hokejovej reprezentácie. Pri mužstve vtedy ešte nebol, konfliktu nezabránil. Na naliehanie prezidenta zväzu Juraja Širokého, niektorých hráčov i väčšiny médií sa Richard k reprezentácii vrátil, čo Pravda označila za precedens.
Do akej miery to narušilo atmosféru v kabíne, najlepšie vedia len tí, čo v nej sedeli. „Richard povedal v šatni správne slová, rád by sa odvďačil veľkým gólom,“ konštatoval Bondra. Nestalo sa. Slovenskí hokejisti na zrekonštruovanom bratislavskom štadióne v zostave s viacerými hviezdami i za neutíchajúcej diváckej podpory do štvrťfinále nepostúpili. Postarali sa o jedno z nepríjemných prekvapení turnaja a konečným 10. miestom i o jedno z najväčších sklamaní. Nemožno zaň viniť len Zedníka, no jeho odchod-príchod mužstvu neprospel.
Šatan v olympijskom Soči chýbal
Čiastočná výluka v NHL v sezóne 2012/13 potešila hokejových priaznivcov v Európe. Do popredných klubov prišli viaceré hviezdy, do bratislavského Slovana, pôsobiaceho v KHL, obrancovia Andrej Sekera a Ľubomír Višňovský, do pražského Leva Zdeno Chára. Prestíž súťaže vzrástla, slovensko-česká rivalita tímov KHL dostala zaujímavý náboj.
Ale aj neželaný. V stretnutí v novembri 2012 v Prahe Zdeno Chára tvrdo zastavil Miroslava Šatana – a na dlhší čas ho s narazeným krčným stavcom poslal na maródku. Vzťahy medzi veľkými oporami reprezentácie a blízkymi priateľmi razom spadli pod bod mrazu. Vedenie KHL označilo hit za čistý, zranený hráč mal opačný názor. Nezmierili sa, čo negatívne ovplyvnilo slovenskú nomináciu na olympijský turnaj do Soči 2014. Hoci sa Šatan objavil v širšej, do konečnej sa nedostal. V deň, keď ju oznámili, sa bývalý kapitán národného tímu blysol v Nižnekamsku dvoma gólmi. Do Soči však necestoval. Ako neskôr vysvitlo, realizačný tím sa obával, aby napätie medzi osobnosťami nezasiahlo kabínu.
Zasiahlo ju aj tak, Slováci vedení kapitánom Zdenom Chárom zahanbujúco podľahli húževnatým Slovincom, nováčikovi pod piatimi kruhmi. Bolo to väčšie a bolestivejšie fiasko než aktuálne prehry omladeného Cígerovho tímu v Petrohrade, lebo v Soči sa Slováci výhry nedočkali. Po výprasku 1:7 od USA, prehre 0:1 s Ruskom po samostatných nájazdoch a 3:5 s Českom obsadili predposledné 11. miesto.
„Ak by sa obaja zmierili, Šatana by som nominoval,“ konštatoval tréner Vladimír Vůjtek. Prekvapilo, že prezident zväzu Igor Nemeček zaujal alibistickú pozíciu, do konfliktu nezasiahol.
Bojkot sťažil Cígerovi misiu
Slovenský hokej zažil vlani mimoriadne horúce leto. V závere júna mu okrem počasia prikúrila aj voľba prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja. Opätovne zvolený Igor Nemeček zdolal vyzývateľa Richarda Lintnera, lídra opozičnej skupiny, ktorá sa sformovala približne tri mesiace pred voľbami, pomerom hlasov 58:45. Hráči, ktorí podporovali Lintnera, kritizovali priebeh volieb a žiadali nové. Namietali, že Nemeček ťažil z hlasov jeho podriadených, ktorí tiež boli delegátmi kongresu, no návrh na zmenu stanov neprešiel.
Odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Keď sa po prvom upozornení skupiny hráčov, že nechcú spájať svoje mená s identitou hokejového zväzu, nič nedialo a víťaz sebavedomo vzal všetko, 52 popredných hokejistov sa podpísalo pod bojkot reprezentácie. V slovenských i svetových pomeroch niečo nevídané, neslýchané.
Zdeno Cíger, nový tréner národného tímu po Vladimírovi Vůjtekovi, začal neľahkú misiu v zložitej situácii. Na prvých dvoch medzinárodných podujatiach nemohol počítať so štrajkujúcimi hráčmi, čo negatívne poznačilo prípravu. A hoci sa štrajk koncom decembra skončil podpísaním verejného záväzku a prísľubom zvolania mimoriadneho kongresu, pachuť medzi mantinelmi ostala. Cíger ráznejšie omladil tím, dal dôveru hráčom, s ktorými absolvoval prípravu, mužstvo doplnil kvartetom z NHL.
V Petrohrade začalo dvoma povinnými víťazstvami, no po skrate proti Bielorusku – po náskoku 2:0 prišla v tretej tretine prehra 2:4 – už nemalo silu vzdorovať. A hoci pred záverečným zápasom v skupine proti USA dostalo milostivú šancu z nebies na postup, súpera v riadnom hracom čase nezdolalo. Slováci sa síce zachránili, no výkonnostne zaostali za očakávaním.
„Je to reálny obraz slovenského hokeja, len Cíger však za to nemôže. Roztrieštenosť škodí, treba spoločne napnúť sily a začať od náročnosti v tréningovom procese,“ vraví Július Šupler, ktorý priviedol slovenskú reprezentáciu do A-kategórie majstrovstiev sveta a sledoval zápasy aj v Petrohrade.