Dva postupy do štvrťfinále za sebou u mnohých vzbudili falošnú nádej, že slovenský hokej opäť čakajú úrodné roky. Ako začiatkom tohto tisícročia. Realita je však iná. Podstatne chudobnejšia.
Prehry s niekdajšími outsidermi
Slováci nepatria medzi svetovú hokejovú špičku. Hoci dokážu pravidelne trápiť favoritov z elitnej šestky (Švédsko, Fínsko, Rusko, Kanada, USA a Česko), so súpermi z druhej vlny už nevyhrávajú tak presvedčivo ako pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Skôr naopak, trápia sa a občas prehrajú. V Ostrave s Nórskom, vlani v Minsku s Francúzskom, v roku 2013 s Lotyšskom a Rakúskom a na olympiáde v Soči v takmer najsilnejšom možnom zložení so Slovinskom.
Tréner ani hráči sa v Ostrave nechceli vyhovárať na nahustený program zápasov. Podobný mali všetky tímy. Treba však priznať, že v prípade Slovenska bol obzvlášť náročný. Vstupovali do turnaja so zámerom vyhrať štyri zápasy v priebehu piatich dní. Zhodne proti „papierovo slabším súperom“. To bola úloha nad sily slovenského výberu.
Sklamanie z neúspechu je pochopiteľné. Aj tréner Vůjtek pred odchodom do Ostravy priznal, že má silnejší mančaft než pred rokom. Hlavnou ofenzívnou zbraňou mal byť Marián Gáborík, lídrom v kabíne Tomáš Kopecký, v obrane Andrej Meszároš, tradičnou oporou brankár Ján Laco. Po vypadnutí Detroitu z play off NHL vystužili káder Tomášovia Tatar a Jurčo a Vůjtek tak mal šesticu útočníkov z NHL.
Centri sú úzky profil – dlhodobo
Spoľahlivý brankár a silná ofenzíva mali byť hlavné zbrane slovenského tímu. Ján Laco i Július Hudáček svoje kvality potvrdili, no útok sklamal. Dokonca ho prevýšila obrana, v ktorej chýbala pre zranenia dvojica najväčších osobností zo zámoria Zdeno Chára a Andrej Sekera.
Reprezentácii citeľne chýbali konštruktívni centri – obohraná to pesnička, no stále aktuálna. Po striebre z Helsínk sa najväčšie nádeje vkladali do dvojice Juraj Mikúš, Mário Bližňák. Prvého pribrzdili zdravotné problémy, druhému akoby ublížilo pôsobenia v Slovane. Po jeden a pol nevydarenej sezóne znova ožil v Plzni, darilo sa mu aj v príprave, ale v Ostrave bol jeho útok neefektívny.
Michal Handzuš si po neúplne odohratom ročníku v domácej extralige na najvyššiu medzinárodnú úroveň netrúfal a pri jeho 38 rokoch s ním už tréneri do budúcnosti počítať nemôžu. Objavom vlaňajšieho šampionátu bol Marek Viedenský. Pomohol mu návrat do Európy, celú sezónu sa mu darilo, ale šampionát nevyšiel ani jemu. Pri dvojici klasických centrov (Bližňák, Viedenský) tak museli na najdôležitejšom poste (okrem brankárskeho) vypomáhať Tomáš Kopecký, Tomáš Surový a Patrik Lušňák.
Kapitán na tribúnu nepatrí
Kapitánovi Kopeckému ublížilo zaradenie do prvého útoku. Útočník Floridy bol po nevydarenej sezóne v zámorí pripravený prijať úlohu lídra v kabíne. Tvoriť hru pre Gáboríka však bolo pre neho po sezóne vo štvrtom útoku s výlučne defenzívnymi úlohami priveľké sústo.
Posadenie kapitána na tribúnu v dôležitom štvrtom zápase s Nórskom bolo zas nepochopiteľným krokom realizačného tímu. Ešte že skúsený reprezentant nepatrí medzi tých, ktorí by sa za takéto zaobchádzanie urazili. Je totiž príkladný tímový hráč. Zadosťučinenia sa dočkal, keď po návrate do zostavy strelil gól Rusom.
Tréner Vůjtek prejavil počas pôsobenia pri reprezentačnom tíme cit na správny výber hráčov i skladanie útokov. Debutanti Patrik Lušňák a Adam Jánošík rozhodne nesklamali, Vladimír Dravecký, ktorý sa k tímu pridal až po poslednom prípravnom turnaji, bol najpríjemnejším prekvapením. Oprávnenosť nominácie potvrdil aj Libor Hudáček, ktorý si ju po nie najlepšej sezóne musel v príprave tuho vybojovať.
Chýbal elitný útok
Skúsenému českému koučovi však nevyšlo zloženie elitného útoku. Michel Miklík s Kopeckým sa po boku Gáboríka trápili, Daňo ukázal lepšie momenty, no ani on v prvej lajne dlho nevydržal. Spojenie s Tatarom nefungovalo vôbec, a tak sa ujala až kombinácia Gáboríka s Hudáčkom a Surovým.
Podobné to bolo s presilovkovými formáciami. Ich zloženie sa neustále menilo. Raz v nich bol jeden obranca, inokedy dvaja, jeden zápas mala každá z nich praváka, ďalší ani jedna. Nakoniec si v početných výhodách zahrali takmer všetci útočníci.
Napriek všetkému mohol mať slovenský tím v Ostrave na viac. Ukázal to v súbojoch s Fínmi, Rusmi i Američanmi. Doplatil však na slabú koncovku útočníkov. Najmä tých, od ktorých sa to najviac čakalo – čiastočne s výnimkou Gáboríka.
Načítavajú sa športové výsledky...