Aké pocity u vás prevládajú po skončení majstrovstiev sveta?
Veľmi dobré. Dostali sme sa až do finále, čo málokto čakal. Poviem pravdu: bolo vidieť, že v ňom nám už ubúdalo síl. Na Rusov sme nestačili, ale celkový prejav bol dobrý. Striebro sme si zaslúžili.
Stali ste sa najlepším brankárom šampionátu. Čakali ste to – alebo je to prekvapenie?
Samozrejme, prekvapenie! Najmä – som veľmi šťastný, že som toto ocenenie dostal. Bude mi ho pripomínať plaketa.
V slovenskom tíme ste začínali v pozícii dvojky. Vyhovovalo vám to?
Tréner nám na začiatku oznámil, že na prvý zápas pôjde Hamas (Hamerlíkova prezývka) a pred každým ďalším určí, kto bude chytať. Som rád, že som dostal príležitosť a aj dôveru.
Po zápase s Fínskom ste sa stali jednotkou. Ktorý zápas bol pre vás najťažší?
Nebral som to, že som jednotka. Vždy som čakal na to, čo povedia tréneri. Tak sa to vykryštalizovalo, že napokon som odchytal deväť zápasov. Najťažší? Vytrápili sme sa proti Francúzsku. Bolo to špecifické stretnutie. Bývajú také, keď papierovo slabšie mužstvo hrá bez zábran, lebo nemá čo stratiť – a všetko mu vychádza. Som veľmi rád, že aj ten sme napokon zvládli.
S Petrom Hamerlíkom ste vychádzali?
Áno. Veľmi sme sa spolu tešili v kabíne, žičili sme si navzájom. Keby som ja bol v pozícii dvojky, teším sa tak isto.
Cítite sa ako hviezda? Váš kredit výrazne stúpol…
Nie. Ja som nesmierne hrdý na mužstvo, ktoré sa zišlo v kabíne a od prvého zápasu šlo za svojím cieľom. Fakt, partia si neuveriteľne sadla. Slová o partii znejú ako klišé, ale bez nej nemôže byť úspech. Kredit stúpol nám všetkým.
Ako ste odhadovali šance slovenského tímu pred začiatkom majstrovstiev sveta?
Bolo to ťažké. Vedeli sme, že sa máme kvalifikovať na olympijský turnaj. S tým súvisel vlastne postup do štvrťfinále. Tak bol postavený cieľ. Postupnými krokmi sme dokráčali až do finále. Každý zápas bol však pre nás veľmi ťažký. Začali sme dvoma prehrami, no potom sa to obrátilo, čo bolo veľmi dôležité.
Dostali ste gratulácie aj od vášho nového zamestnávateľa z Donbasu Doneck?
Tréner pán Šupler mi písal po každom zápase a gratuloval k výkonom. Podpísal som tam zmluvu. Som spokojný.
Lepšiu ako v Leve Poprad?
Áno.
Pred dvoma rokmi ste chytali v prvoligovej Detve. Čo sa stalo, že ste sa odtiaľ odrazili až do slovenskej reprezentácie?
Viacerí sa ma pýtajú na Detvu. Predtým som pár sezón odchytal v slovenskej extralige. Prišlo potom obdobie, keď sa to trošku zamotalo so zmluvou. Veľmi mi pomohla sezóna v Leve Poprad. Vyskúšal som si ruskú Kontinentálnu hokejovú ligu. To ma posunulo a dalo mi veľa. Mám za sebou úžasnú sezónu, som za ňu veľmi vďačný.
Proti Rusom ste nastúpili aj vo finále. Tušili ste, čo vás čaká?
Vedeli sme, s kým máme dočinenia. Dopustili sme sa však takých chýb, aké sme v predchádzajúcom priebehu nerobili. Silní Rusi ich potrestali.
Kto má najväčšiu zásluhu na vašej medaile?
Táto medaila (pohladí ju) je pre všetkých. Je to zásluha nás, chalanov, realizačného tímu, trénerov. Je pre ľudí, ktorí nám držali palce doma. Rád sa s nimi podelím.
Počas pôsobenia v Nitre ste absolvovali mentálne tréningy. Pomohli vám?
Zúčastnilo sa ich celé mužstvo. Absolvoval som jedno také sedenie. Takýmto veciam sa nebránim. Zo všetkého si treba vždy niečo zobrať. Niečo pozitívne.
Váš najbližší program?
V pondelok sa v Bratislave stretneme a potešíme s fanúšikmi. Potom absolvujem ešte nejaké oslavy doma – a vypnem telefón. Budem sa venovať rodine a sám sebe.
Kto prišiel za vami do Helsínk?
Manželka a otec.
Mali ste brankársky vzor?
Skôr nie. Vyslovene som nikoho nekopíroval. Vždy som však obdivoval brankárov, ktorí patrili k najlepším a snažil sa niečo od nich pochytiť.