Kým sa tak stalo, muselo sa hokejové Slovensko zvŕtať na diplomatickom poli rovnako rezko ako na ľade. A možno i oduševnenejšie. Zoznam naliehavostí, ktoré museli kompetentní vybaviť, pripomínal obsah hrubej knihy – alebo pomyselný dramatický hokejový zápas.
Prvá tretina: diplomacia
„Keď som sa siedmeho januára z buletinu Medzinárodnej hokejovej federácie dozvedel, že Česko sa stalo nástupníkom Československa a Slovensko začína v suteréne kvalifikácie, ihneď sme začali diplomatickú ofenzívu,“ približil hektické chvíle Ján Mitošinka, prvý prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja po rozdelení Československa. A naznačil aj priority: príprava slovenských súťaží, sformovanie najsilnejšej reprezentácie a usporiadanie vzťahov.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Pád Slovenska do C-kategórie majstrovstiev sveta emotívne spojil a obrovsky rozturboval úsilie hráčov i funkcionárov dostať sa vyššie. Malo to zmysel: skôr než na svetovom šampionáte najvyššej divízie sa Slovensko predstavilo pod piatimi kruhmi. Aby sa tak stalo, muselo sa najskôr dostať na predolympijský turnaj – a vyhrať ho!
Hrali v Sheffielde
****
Brankári:
Eduard Hartmann, Miroslav Michalek
Obrancovia: Jerguš Bača, Miroslav Marcinko, Stanislav Medřík, Ľubomír Sekeráš, Marián Smerčiak, Róbert Švehla, Juraj Kledrowetz, Ivan Droppa
Útočníci: Peter Bondra, Peter Šťastný, Anton Šťastný, Ľubomír Kolník, Oto Haščák, Zdeno Cíger, Žigmund Pálffy, Róbert Petrovický, Branislav Jánoš, Jozef Daňo, Jozef Stümpel, Miroslav Šatan.
Výsledky Slovenska: 7:2 proti Japonsku (góly P. Šťastný a Pálffy po 2, Bača, Marcinko, Kolník), 4:4 proti Poľsku (Bača, Medřík, Švehla, Kolník), 7:1 proti Lotyšsku (Pálffy 2, Švehla, A. Šťastný, Kolník , Šatan, Stümpel, 7:1 proti Veľkej Británii (Kolník 2, A. Šťastný, Cíger, Droppa, Pálffy, Haščák).
Tento zámer chytil v zámorí za srdce i Petra Šťastného. „Núkala sa mi úžasná možnosť zakončiť kariéru na olympiáde, ktorá je vrcholom vrcholov pre každého športovca. Zároveň som takto mohol spojiť dve svoje veľké lásky – lásku k hokeju a lásku k národu,“ píše v autobiografii Hokej na dvoch kontinentoch.
Dušan Pašek, majster sveta z roku 1985, v precítenom prejave na aprílovom kongrese Medzinárodnej hokejovej federácie v Mníchove zdôraznil, že podľa Olympijskej charty má každý športovec právo uchádzať sa o účasť na olympijských hrách. Bol to oveľa silnejší tromf než prípadný formálny precedens. Slováci mysleli na všetko – i na to, aby usmievajúcemu sa Pašekovi ladila kravata s oblekom. Optimistický manažér ako vystrihnutý z módneho žurnálu prítomných presvedčil. „Hlasovanie dopadlo v náš prospech v pomere 59:14,“ presne si pamätá Mitošinka.
Druhá tretina: Bojnice
Prvá tretina priniesla veľkú nádej. Teraz sa patrilo potvrdiť ju na ľade. Druhé dejstvo sa v hektickom lete začalo 27. júla 1993 pamätným bojnickým sústredením 44 najlepších hokejistov, aké Slovensko malo. Pozlietali sa zo všetkých kútov sveta – na čele s bratmi Petrom a Antonom Šťastnými. Popri skúsených Igorovi Libovi, Dáriusovi Rusnákovi, Miroslavovi Ihnačákovi, Petrovi Slaninovi dostali pozvanie i viacerí šikovní mladíci z trenčianskej Dukly: Žigmund Pálffy, Róbert Petrovický, Branislav Jánoš, Miroslav Šatan.
„Slovensko s najlepším, čo má, je favoritom kvalifikácie. Nemôžeme si však dovoliť podceniť nijakého súpera. Plní sa jedna z mojich životných túžob. Veď máme šancu reprezentovať svoju vlasť na olympiáde,“ burcoval tím kapitán Peter Šťastný.
Najťažšia úloha však čakala trénera Júliusa Šuplera: zložiť čo najsilnejšie mužstvo – a s polovicou tímu sa rozlúčiť.
„Niektorí starší hráči mi ešte aj dnes v dobrom pripomenú, že som ich poslal do starého železa. Sami mi však hovorili: Tréner, keď mladí hráči budú na rovnakej úrovni ako my, dajte šancu mladíkom,“ približuje Šupler.
„Avšak každý jeden, aj ten, čo napokon ostal doma, prispel k vytúženému úspechu. Veľmi rád sa vraciam k tým dňom. Nik sa nepýtal, za čo hráme, koľko dostaneme. Všetci chceli byť pri historických chvíľach. To bolo na tom najúžasnejšie.“ Tak sa v horúcom lete končila sympatická druhá tretina
Tretia tretina: Postup!
Olympijská kvalifikácia mala byť pôvodne vo Švajčiarsku, ale organizátorská krajina sa prekvapujúco vzdala účasti. Usporiadateľstvo prevzal Sheffield. Slovákom generálka vyšla: pár dní pred odchodom zdolali Francúzsko, účastníka najvyššej divízie MS, 14:0 a 8:1. Do severoanglického oceliarskeho mesta odchádzala výprava v dobrej nálade a vo veľkom očakávaní.
A späť sa vracala ešte v lepšej. Slovenská reprezentácia prvú veľkú medzinárodnú skúšku zvládla. Zakolísanie s Poľskom, keď z jasného náskoku 4:1 dovolili súperovi vyrovnať, odčinila sústredeným výkonom v rozhodujúcom zápase proti Lotyšsku. Po presvedčivom víťazstve 7:1 Peter Šťastný neskrýval dojatie: „Sme na olympiáde! Bol som nesmierne šťastný a hrdý na to, koľko schopných a talentovaných hráčov na Slovensku máme,“ opísal prvé víťazné pocity vo svojej autobiografii.
Hotel Forte Cress zažil oslavný hokejový večer. I spevavý: Slovenské mamičky, pekných synov máte… Slovensko poslalo vyspelému hokejovému svetu prvú úspešnú vizitku.
Brankár Hartmann: V tíme prúdila taká energia, že sme museli vyhrať!
V Sheffielde odchytal všetky zápasy. „Vedeli sme, prečo tam ideme. Možnosť postúpiť na olympiádu nás neskutočne motivovala. Prípadný neúspech sme si vôbec nepripúšťali,“ tvrdí Eduard Hartmann, vtedajšia slovenská brankárska jednotka.
Z čoho pramenil víťazný optimizmus?
Z neuveriteľne silnej túžby prvý raz reprezentovať Slovensko na zimnej olympiáde 1994! Niektorí hráči hrali pod piatimi kruhmi za Československo, po jeho rozdelení sa núkala premiérová šanca i Slovensku. To nás zomklo. Cítili sme i krivdu, že Slovensko zaradila medzinárodná federácia do C-kategórie majstrovstiev sveta. Chceli sme svetu ukázať, že patríme medzi elitu. V kabíne bolo toľko pozitívnej energie, že sme museli vyhrať. Veľkú úlohu v pozitívnom presviedčaní zohral kapitán Peter Šťastný.
Na bojnickom sústredení sa zišlo 44 hokejistov, do nominácie sa vošla polovica. Neprerástol konkurenčný boj do nezdravej rivality?
O ničom takom neviem. Každý mal rovnakú šancu presvedčiť. Osobne som považoval za česť, že môžem byť v takom kolektíve. Z dvoch tímov napokon tréneri vybrali jeden. Veľmi silný. Mali dobrú ruku. Ani medzi brankármi nevládlo napätie. Všetci sme sa do Sheffieldu tešili.
Ako na mužstvo doľahla nečakaná remíza 4:4 s Poľskom?
Trocha nás zaskočila, ale v konečnom dôsledku zvýšila naše odhodlanie. Možno bola aj na niečo dobrá. Remíza nič neriešila, vedeli sme, že o víťazovi sa rozhodne v zápase proti Lotyšsku. Nad Poľskom sme viedli 4:1. V poslednej tretine súper znižoval – a tesne pred koncom vyrovnal. Tretí gól si pamätám dodnes, šiel na môj vrub. Dostal som ho z lapačkovej strany z uhla – puk mi prekĺzol pod nohou…
Vyčítal vám ho niekto?
Nie, no aj bez toho som vedel, že šlo o moju chybu. Dnes si úsmevne spomínam, ako ma chcel tréner Šupler v samom závere odvolať z bránky, aby sme sa pokúsili streliť v hre šiestich proti piatim víťazný gól. V bránke som samozrejme ostal, veď sme mohli inkasovať a prehrať. Nie že vykorčuľuješ na striedačku, upozorňoval ma dvakrát tréner, aby som zabudol na jeho bezprostrednú prvú reakciu.
Lotyšsko malo v bránke majstra sveta Artura Irbeho so skúsenosťami z NHL. Neuberalo vám to z istoty?
Prečo? My sme mali viac hráčov so skúsenosťami z NHL, čo sa ukázalo aj na ľade. Z očakávaného vyrovnaného súboja sa stala naša jasná záležitosť. Rýchlo sme získali náskok – a postupne sme ho zvyšovali. Lotyšom nepomohol ani Irbe.
Ako chutili oslavy?
Úžasne, olympiádu sme mali vo vrecku! Vtedy som prvý raz fajčil cigaru, ako je to v zámorí vo zvyku po veľkých víťazstvách. Peter Šťastný nám dal školenie, ako si cigaru užiť. Dožičili sme si aj pivo. Nad všetkým však bol hrejivý dobrý pocit. Sheffield patrí k mojim najsilnejším hokejovým zážitkom. Dodnes mi ho pripomína auto na diaľkové ovládanie, ktoré som tam kúpil synovi. I spomienka na jazdu taxíkmi, keď sme sa vybrali do mesta.
Foto: SITA
Aj s Bondrom!
Keď mala slovenská reprezentácia odísť do Sheffieldu v najsilnejšom zložení, nesmel chýbať ani Peter Bondra.
Nemal však slovenské občianstvo – a to bola zložitá zápletka. Peter sa narodil 7. februára 1968 v ukrajinskom Lucku. Jeho otec pochádzal z Jakubian, v roku 1947 sa vysťahoval s rodinou na Ukrajinu. Tam sa oženil, manželka Nadežda mala poľský pôvod. Keď mal Peter tri roky, rodina sa presťahovala opäť na Slovensko – do Popradu. Tam začal Peter s hokejom. Rodičia mu nevybavovali česko-slovenské občianstvo – aj preto, aby nemusel na základnú vojenskú službu.
Neobyčajne rýchleho krídelníka a obávaného kanoniera draftoval Washington – a šikovný mladík, ktorý s Košicami získal československý titul, sa na prvý pokus parádne uchytil v NHL. V sezóne 1992/93 dosiahol v 83 zápasoch 85 bodov. Po takom zakončovateľovi by siahol každý.
Foto: SITA
Opäť sa rozbehla veľká diplomatická aktivita. Takmer súčasne pulzovala na Ukrajine, vo Washingtone, v centrále NHL i na americkom veľvyslanectve. V zámorí citlivo argumentoval Peter Šťastný, na Slovensku dohliadal na formality generálny manažér Dušan Pašek. Keď pracovník hokejového zväzu Ladislav Fekete priniesol z bratislavskej polície Bondrov novučký slovenský pas, všetci zainteresovaní si s úľavou vydýchli. A hoci aj v dejisku Briti proti Bondrovej účasti údajne namietali, šéf turnaja Miroslav Šubrt potvrdil, že môže hrať.
„Tak veľmi som chcel prispieť k postupu gólmi, až mi priveľké úsilie vychyľovalo hokejku. Nedal som ani jeden,“ spomína si súčasný manažér slovenskej reprezentácie. Neskôr si to však bohato vynahradil.