Pred dvoma rokmi bol slovenským želiezkom v ohni v drafte do NHL. Jeho kariéru však v tom čase pribrzdilo vážne zranenie. „Mohol som zomrieť, bolo to veľmi vážne,“ vraví s odstupom času o operácii sleziny Richard Mráz (21). Hráč bratislavského Slovana sa minulý mesiac stal juniorským majstrom sveta v hokejbale.
Hokejbal beriete ako doplnok v predsezónnej zaberačke?
V lete ide hokejbal do popredia, idem v ňom vždy naplno. Napĺňa ma v rámci prípravy, je to dobré odreagovanie sa od ľadu. Doobeda som si dával riadnu tréningovú jednotku, poobede som sa mohol venovať hokejbalu.
Na júnovom svetovom šampionáte v hokejbale ste si k zlatu pribalili aj ocenenie pre najužitočnejšieho hráča. Prekvapilo vás?
Hovorí sa, že nie každý hokejista je dobrý hokejbalista. Hokejisti to však majú v rukách, hrajú to viac hokejovo, čo môže byť výhoda. Napríklad Česi boli čisto hokejbalisti, kým náš tím bol miešaný – a to podľa mňa rozhodlo.
Ak by hokejbalová reprezentácia Slovenska nastúpila proti hokejovej, kto zvíťazí?
Turnaje väčšinou vyhrávajú hokejisti, tak by som sa priklonil na ich stranu.
Aké boli vaše začiatky v týchto športoch?
V štyroch rokoch som na Vianoce dostal prvé korčule a hneď som šiel na ľad. O rok som začal chodiť na tréningy v Nových Zámkoch, kde ma viedol môj otec. V šiestej triede na základnej škole som prestúpil do Nitry. Popritom sme s kamarátmi hrávali aj hokejbal. Na ulici sme súperili aj šesť hodín.
Už v osemnástich rokoch ste si v KHL odbili premiéru v drese Levu Poprad…
Áno, hrali sme proti bitkárom z Viťazu Čechov. Na duel som sa tešil, ale mal aj mierne obavy. Zápas sa mi napokon vydaril, nikto ma nezbil a tréner ma v ďalšom stretnutí posunul do druhej lajny. Postupne som sa prestal báť a v treťom zápase som si pripísal aj prvú asistenciu proti Spartaku Moskva.
Úspešnú sezónu ste zavŕšili na majstrovstvách sveta juniorov do 20 rokov v Kanade. Následne prišli zdravotné ťažkosti so slezinou. Ako k tomu došlo?
Mal som nejaký náraz, neuvedomoval som si žiadne bolesti. A zrazu som dostal štyridsaťstupňové horúčky, takmer mesiac som ležal v nemocnici.
Čo ste vtedy prežívali?
Mohol som vraj zomrieť, bolo to veľmi vážne. Napriek tomu ma zaujímalo jediné – kedy sa vrátim opäť na ľad. Lekár povedal, že v hokeji môžem pokračovať, čo bolo najdôležitejšie. Beriem to tak, ako keby sa mi nič nestalo – v hokeji i živote.
Operácia do značnej miery prerušila sľubne rozbehnutú kariéru a zabrzdila vás aj vo vstupnom drafte 2012 do NHL. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?
Po operácii som mal pol roka pauzovať. Nevydržal som to. Po štyroch mesiacoch som začal s ľahkým tréningom. V priebehu mesiaca som schudol dvadsať kilogramov, opadli mi svaly, nevedel som zdvihnúť činku. Dostal som peknú ručnú brzdu, ale snažím sa z toho oklepať. Doteraz sa na ľade necítim ako pred zranením, ale každú sezónu sa to zlepšuje.
Polovicu minulej sezóny ste odohrali za Slovan v KHL, druhú časť ste pôsobili v rodnej Nitre. Ako chutil návrat domov?
Bol sladký, veď sme získali extraligové striebro. Som rád, že som si vybral Nitru, hoci som mal aj iné ponuky. Rodičia mohli byť na každom zápase, v hľadisku som mal kamarátov. Nestíhal som ani objednávať vstupenky. Po postupe do finále som dokonca sám musel stáť v rade na ne (smiech).
Čo vám kamaráti z Nitry povedali na to, že hráte v Slovane?
Krvou som Nitran, ale keď hrávam v Slovane, som belasý, medzi kamarátmi aj „paštekár“. Som hrdý na klub, za ktorý nastúpim, vždy budem bojovať za jeho farby, nech je to Slovan, Nitra alebo Nové Zámky.
Slovan sa v útočnej fáze výrazne posilňuje. Nebojíte sa, že sa vám neujde miesto v kádri?
Mám dvojcestnú zmluvu a môžem hrávať aj inde. Chcem sa však udržať v Slovane a hrávať KHL. To je môj osobný cieľ, budem preň robiť všetko.
S kým si najviac rozumiete z kádra Slovana?
So všetkými. V minulom ročníku som veľa času trávil s Janusom, Bartovičom, Bližňákom či Kukumbergom. Najlepšie sa poznám s Andrejom Kudrnom, s ktorým som vyrastal v Nových Zámkoch. Je pre mňa ako starší brat.
V Slovane s vami pôsobí aj Bruno Mráz. Ste rodina?
Niektorí ľudia si myslia, že sme bratia. Nie je to tak. Sme bratranci z druhého kolena.
Aké to bolo hrávať s legendou – Miroslavom Šatanom?
Miro mi spomínal, že hrával ešte s mojím otcom a je to pre neho zvláštne – akoby hral s vlastným synom. Pri takom hráčovi naberáte hromadu skúseností. Každý tréning som si ho všímal, je to špičkový hokejista.
Ako pristupuje tréner Rostislav Čada k mladším hráčom?
Drží nad nami ochrannú ruku. Je na nás riadne prísny a niekedy si hovoríme, že by mohol aj zvoľniť. Keby však možno povolil, zjašíme sa a to by nebolo dobré.
Kto je vaším hokejovým vzorom?
Základy mi vštepil môj otec, ktorý je pre mňa veľkým vzorom. Obdivujem aj ruskú trojicu Dacjuk, Malkin, Ovečkin.
Akú sú vaše silné a slabé hokejové stránky?
Otec mi vždy hovoril, aby som sa nehodnotil, nech ma hodnotia iní a nech sa nad ostatnými nepovyšujem. Snáď sa nenahnevá, keď poviem, že k lepším stránkam patria ruky, ktoré som zdedil po ňom. Slabé nebudem prezrádzať (smiech).
Aký máte hokejový sen?
Vyhrať ligu, ktorú práve hrám. Životným snom je vyhrať Stanleyho pohár, najlepšie v drese Washingtonu Capitals. Nenahneval by som sa, ak by som získal aj Gagarinov pohár so Slovanom.
Ako trávite čas mimo ľadovej plochy?
Nemám rád nudu a samotu. Najradšej sa zabávam s bratrancom Patrikom. Odmalička spolu vyrastáme, sme parťáci a ľudia bez limitu. Obaja sme veľmi súťaživí. V poslednej dobe často súperíme na hernej konzole Play-station a vieme sa aj pohádať.