Veľa si od tohto sympatického Kanaďana s vynikajúcimi fyzickými parametrami (takmer dva metre a viac než sto kilogramov) sľubujú aj v bratislavskom Slovane, ktorého dres si bude v novom ročníku obliekať.
„Tlak prameniaci z očakávaní mám rád. Preto hrám hokej. Chcem mať puk na hokejke a pomáhať ofenzíve na modrej čiare. Dať gól, prispieť k víťazstvám a postupu do play off. To je asi cieľ každého hráča v kabíne Slovana,“ tvrdí tridsaťdvaročný Kurtis Foster.
Ako sa vám páči v Bratislave?
Zatiaľ je to dobré. Príprava je náročná, kouč Čada nám dáva poriadne do tela. Máme niekoľko tréningov denne. Cítiť to. No zatiaľ sa mi v novom prostredí veľmi páči. Chlapci sú fajn, tréneri aj vedenie klubu sa ku mne správajú veľmi pekne. Keď niečo potrebujem, podajú mi pomocnú ruku. Trošku som si už pozrel aj mesto.
Čo všetko ste videli?
Najviac času trávim v hoteli a na štadióne, ale už som si našiel aj byt, kam by som sa mal koncom mesiaca presťahovať. Bol som sa pozrieť v centre mesta či obchodnom centre Eurovea pri vode. Je tam príjemne. Párkrát som sa bol s chlapcami dobre najesť. Na Bratislavskom hrade som teraz ešte nebol, ale počas Zápasu hviezd KHL sme tam mali akciu po skončení exhibície. Bolo to príjemné.
Spomínate si, kedy ste boli v Bratislave po prvý raz?
S kanadským výberom do osemnásť rokov na tradičnom turnaji, ktorý sa teraz volá Memoriál Ivana Hlinku. V pamäti mi utkveli výkony Mariána Gáboríka, ktorý bol síce o ročník nižšie, ale aj tak bol v tíme Slovenska a už vtedy bol skvelý. Okrem toho som Bratislavu navštívil aj s Tapparou počas European Trophy a samozrejme, hrali sme tu v závere minulej sezóny so Záhrebom. Vedel som, že aréna je veľmi pekná, rovnako ako hotel, trošku poznal mesto. O to bolo jednoduchšie prijať ponuku Slovana.
Ktorý zo spoluhráčov vám v úvode najviac pomáha?
S viacerými chalanmi som sa stretol už v minulosti. Z Houstonu sa poznám sa s Petrom Ölveckým a Tomášom Mojžíšom, Jara Janusa a Vlada Mihálika poznám z Tampy a Milana Bartoviča zo Zápasu hviezd KHL. Dosť mi pomáha krajan Jonathan Sigalet a najmä Mišo Sersen, ktorý sedí vedľa mňa v kabíne. Vie výborne po anglicky a keď potrebujem, preloží mi, čo treba. Väčšinu pokynov hlavného trénera však prekladá do angličtiny jeho asistent Vladimír Országh. Som príjemne prekvapený, ako väčšina chalanov dobre hovorí po anglicky.
Kde budete bývať?
Približne desať minút od štadióna, to mi vyhovuje. Blízko býva viacero chlapcov a je tu aj anglická škôlka, kde by mohli chodiť moji synovia – trojročný Jackson a jeden a polročný Charlie. Spolu s manželkou Stephanie prídu za mnou koncom augusta. Teraz mám príliš veľa povinností a nemal by som na nich dosť času. Vlani sa boli pozrieť na Zápase hviezd a Stephanie sa páčilo. Sme radi, že u vás veľa ľudí hovorí po anglicky a nebudeme mať problém dohovoriť sa. V Chorvátsku sme sa naučili aj pár základných domácich fráz, ktoré vždy rozosmiali ľudí a niečo sa iste naučíme aj tu.
Ťahá to už staršieho syna na ľad?
V Záhrebe sa po prvý raz postavil na korčule a bola to zábava. Páči sa mu to, ale vlastne ešte ani nekorčuľoval, len sa snažil udržať na nohách. Teraz dostane väčšie korčule a chce aj kompletný výstroj, tak sa teším na to, ako v ňom bude vyzerať. Určite sa pridá k deťom spoluhráčov a bude s nimi naháňať loptičku aj v šatni.
V Záhrebe ste boli obranca číslo jeden. Prečo ste sa rozhodli odísť odtiaľ do Bratislavy?
V Záhrebe sme prežili s rodinou nádherný rok, všetko výborne fungovalo. No situácia v Bratislave je pre nás trochu výhodnejšia – krásne mesto, aréna, viacero chlapcov, ktorých poznám, vedel som, že príde aj Matt Murley. A nebudem klamať, dostal som aj lepší kontrakt. Keď som si to všetko spočítal, bolo celkom jednoduché rozhodnúť sa pre Slovan.
Ako ste zareagovali, keď sa vám vlani ozvali z chorvátskeho klubu?
Keď mi volal agent, že má o mňa záujem Medveščak, ani som netušil, že v Chorvátsku sa hrá hokej. Prekvapilo ma to. Hovoril som však s pár hráčmi, ktorí hrali v EBEL a tí o Záhrebe hovorili len v dobrom. Vedenie sa pokúšalo vytvoriť rodinnú atmosféru, a to sa podarilo. Väčšina hráčov bola v Záhrebe s rodinami, motalo sa okolo nás veľa detí, bolo to veľmi príjemné. Nikdy predtým som, s výnimkou pár mesiacov v Tappare, nestrávil také dlhé obdobie v Európe. Celé Chorvátsko je krásne, užili sme si to. Aj hokejovo. Nevedeli sme, čo nás ako nováčika v súťaži čaká. Výborne sme si však zapasovali, užívali si zábavu a darilo sa nám.
Čo vás prilákalo do KHL?
Pred rokom mi skončila zmluva s Philadelphiou a pozeral som sa po novom klube v NHL. Neprichádzala však žiadna lákavá ponuka a cítil som, že asi prichádza chvíľa presunúť sa do Európy. Medveščak mi dal možnosť prísť do KHL a zároveň hrať zámorským štýlom. Prechod do Európy bol oveľa jednoduchší, ako keby som šiel niekam do Ruska. Vedel som, že ma čaká náročné cestovanie. Viacerí mi hovorili, že v lige sa hrá veľmi dobrý hokej, ale úroveň ma aj tak príjemne prekvapila. Každý tím má veľmi dobrých hráčov, o ktorých som nikdy predtým nepočul. Keď sme pochodili všetky mestá KHL hneď som agentovi hovoril, že si viem predstaviť pokračovať v kariére v Bratislave.
Pripravil vás bývalý spoluhráč Ivan Švarný na tréningy kouča Rostislava Čadu?
Áno, hovoril mi, čo ma čaká (smiech). Tréningy sú intenzívne, ale práve to robí hráčov lepšími. Kouč rozpráva dosť nahlas, ale keď mu nerozumiete, je to miestami až vtipné. Jeho minútové pokyny nám dokáže Vlado Országh zhrnúť do pár slov, čo je pre nás fascinujúce a určite aj jednoduchšie. Neviem čo presne hovorí, ale niekedy už tuším približne obsah a vždy dúfam, že sa práve nepozerá na mňa (smiech).
Čo hovoríte na miestnych fanúšikov?
Sú vynikajúci. Urobili na mňa skvelý dojem počas Zápasu hviezd i vo vzájomnom zápase so Záhrebom. Veľmi sa teším na možnosť hrať pred nimi každý domáci zápas. Výborných fanúšikov sme ale mali aj v Chorvátsku. Bez ohľadu na výsledok sa vždy hokejom bavili, milovali ho a neustále nám fandili.
V zámorí ste odohrali viac ako 400 duelov. Ste spokojný s tým, čo ste tam dosiahli?
Keď neukončíte kariéru priamo v NHL je to vždy ťažké hodnotiť… Bolo by totiž určite krajšie stráviť ju celú v profilige. No rozprával som sa s rodinou a rozhodol sa pre Európu. Som hrdý na to, že som v NHL odohral viac ako 400 duelov a mohol som aj viac, keby ma nepribrzdilo vážne zranenie. Párkrát som sa aj nezmestil do zostavy, to sa stane. Som Kanaďan, vyrastal som na NHL a nastúpiť v Toronte alebo Montreale je niečo výnimočné – splnený sen.
Kde ste strávili najkrajšie obdobie?
Je zábavné, že najviac mi vyšla sezóna v drese Tampy, hoci som tam odohral jedinú. Mal som možnosť zahrať si so Stevenom Stamkosom a Martinom St. Louisom, ktorí robia každého okolo seba lepšími. Tvrdo na sebe pracujú a hokej si užívajú. Bola to skvelá zábava. Najviac som si však obľúbil Minnesotu, kde som strávil štyri a pol roka. Páčilo sa mi mesto, našiel som si tam veľa priateľov. Užil som si tam hádam najviac zábavy.
Zahrali ste si tam aj s trojicou Marián Gáborík, Pavol Demitra, Branko Radivojevič. Akí boli?
Branko vždy tvrdo pracoval, je to vynikajúci hráč dopredu aj dozadu. Pavol a Marián boli výnimoční a fungovala medzi nimi neskutočná chémia. Vždy sa na ľade našli aj naslepo. Pokojne si posúvali puk aj korčuľou či si prihrali takmer pred prázdnou bránkou. Bavili divákov. Pavol bol skvelý človek, ktorý na ľade vždy tvrdo pracoval. Silný v ofenzíve aj defenzíve.V NHL bol nedocenený. Marián je jeden z najexplozívnejších hráčov, s akými som sa stretol. Nesmierne rýchly. Vždy dokázal dvíhať ľudí zo sedadiel.
Vo finále NHL proti sebe nastúpili New York Rangers so St. Louisom v zostave proti Los Angeles s Gáboríkom. Komu ste držali palce?
Zvykneme si staviť na víťaza play off a ja som si vybral už pred štartom vyraďovačky New York, takže ma tešilo, že sa prebojovali až do finále. Tam hrali moji bývalí spoluhráči na oboch stranách – s Gabbym aj Mitchel a so St. Louison aj Dominick Moore. Titul by som doprial obom stranám, Rangers aj preto, že dlho nevyhrali. Finále bolo skvelé a LA bolo lepšie, takže vyhralo zaslúžene.
S ktorými Slovákmi ste sa ešte stretli v NHL?
Rád spomínam na Ľuba Višňovského. Výborný hráč so skvelou strelou a korčuľovaním, no najmä veľmi zábavný človek. Neustále sa usmieva a rozdáva dobrú náladu. V Atlante som sa stretol s Ľubom Bartečkom, neskôr určite aj s ďalšími, ale na všetkých si ani nespomínam. Slovenskí hokejisti sú vo všeobecnosti veľmi šikovní, silní na korčuliach a zvyčajne aj skvelí ľudia. Aj to je dôvod, prečo som prišiel do Bratislavy.
Kto je najlepší hráč, s kým ste hrali? Stamkos, St. Louis alebo niekto iný?
Martin St. Louis. Najnižší, ale zároveň najrýchlejší, nesmierne silný. Každý vie, že je skvelý hokejista, ale čo je na ňom dôležitejšie, že je skvelý človek. Dokonalý rodinný typ, skvelý otec, vždy pripravený zapojiť sa do zábavy v kabíne. Hral s nami karty, basketbal. Aj v ňom chcel byť napriek svojej nízkej postave najlepší. Nikdy mu neschádzal úsmev z tváre.
Vaše vážne zranenie spred šiestich rokov (zlomená stehenná kosť a takmer ročná herná pauza po komplikovanej operácii, po ktorej mohol prísť o nohu) prispelo k zmene pravidiel o zakázanom uvoľnení. Ako to vnímate?
Vynechal som takmer celú sezónu a nevedel, či si ešte niekedy zahrám hokej. Nikdy som sa na pravidlo o zakázanom uvoľnení nahlas nesťažoval, ale keď sa ma pýtali, odpovedal som. Bol som dokonalý príklad, prečo by mali pravidlo zmeniť. Keď sa to stalo aj ďalším hráčom, rozhodli sa v NHL zmeniť pravidlo na hybridné zakázané uvoľnenie. Mám z toho radosť. Je to správny krok.
Počas kariéry ste sa museli vyrovnať aj s oveľa horšou životnou udalosťou. V máji 2010 vám zomrela dcérka Lila.
Takú skúsenosť neprajem nikomu (naprázdno preglgne a odmlčí sa). Lila bola naše prvé dieťa. Dožila sa päť dní. Narodila sa s poškodením mozgu. Spolu s manželkou na to stále myslíme. Máme dvoch krásnych chlapcov a snažíme sa užívať si život, ale stále si netrúfnem povedať, že sme sa cez to dostali. Mal som vtedy za sebou najlepšiu sezónu v Tampe, no cítili sme, že musíme odísť niekam inam. Aj preto som podpísal zmluvu s Edmontonom.
Meno dcérky ste si dali vytetovať na zápästie pravej ruky. Aby ste ju mali navždy pri sebe?
Dal som si ho spraviť týždeň potom, ako zomrela. Je ťažké sa naň pozerať, ale pre mňa to veľa znamená. Vždy, keď na ľade spravím hlúpu chybu alebo na mňa za niečo tréner kričí, pozriem sa na ruku a uvedomím si, že hokej je len moje zamestnanie. Na chybu treba rýchlo zabudnúť. Hokej milujem, ale v živote sú oveľa dôležitejšie veci. To čo som prekonal, je neporovnateľne horšie, ako všetky chyby na ľade. Tetovanie mi pripomína, aby som sa vždy pozeral dopredu a nezaťažoval sa drobnosťami.