Spolu hrávali za Los Angeles Kings. Klub, ktorý v sobotu v Európe otvoril 90. sezónu najslávnejšej ligy.
Ako mohol hokejista zo socialistickej krajiny legálne odísť do NHL?
Všetko vybavovala štátna agentúra Pragosport. Nemal som s tým žiadnu robotu. Však si za to aj zobrali nehorázne peniaze (smeje sa).
Koľko?
Päťdesiat percent z platu. Ja som podpísal ročnú zmluvu na stotisíc dolárov. Vtedy sa ešte v NHL netočili milióny. Aj Gretzky tuším za sezónu zarobil najviac 800-tisíc. Až v deväťdesiatych rokoch sa príjmy hráčov vyšplhali do astronomických výšok.
Naozaj šlo odísť tak ľahko?
Vtedy prišlo uvoľnenie. Po olympiáde v Calgary 1988 sme traja dostali výnimku. Aj na základe odohraných zápasov v reprezentácii. Pašek, Hrdina a ja. Predtým ešte Jaroslav Pouzar. My sme boli prví Čechoslováci, ktorí oficiálne mohli za hokejom do zámoria.
Koľko batožiny ste si brali do Ameriky?
Veci iba na mesiac, že ostatné si dokúpime. Nebola žiadna panika, už predtým som dosť pochodil po svete. A jazyk? Manželka po anglicky hovorila dobre, ja som chodil na kurzy a rýchlo sa vedel dorozumieť.
Dúfali ste, že si niekedy zahráte v najslávnejšej lige?
Ani som nad tým veľmi nerozmýšľal. Dovtedy bola emigrácia jediný spôsob, ako si NHL zahrať. A to som nechcel. Hoci ma na útek lákali agenti a skauti zo zámoria, ktorí sa okolo nás tajne točili na majstrovstvách sveta. Napríklad až od nich som sa dozvedel, že ma už v roku 1983 draftoval tím Calgary Flames.
Spolu s Dušanom Pašekom ste však zamierili do Minnesoty North Stars.
Veľmi nás chcel tamojší tréner. Ale keď sme prišli, na našu smolu tam už koučoval niekto iný. Posielali ma rozohrať sa na farmu, ale proti tomu som sa postavil. Mal som už 28 rokov a čosi som v hokeji preskákal. Našťastie si ma vyhliadol legendárny Phil Esposito, toho času generálny manažér New Yorku Rangers. Sťahoval som sa tam.
Máte spomienku na svoj prvý zápas v NHL v drese Rangers?
Zhodou okolností som si ho nedávno pozrel. Mám totiž záznam na videokazete. Ten zápas mi vyšiel. Nebol som vyplašený, mal som dosť skúseností so zámorskými hokejistami z reprezentácie. Hral som proti nim na Kanadskom pohári, na majstrovstvách sveta. Proti Calgary som nastúpil za stavu 0:2. Potom som dva góly strelil, na ďalšie dva prihral. A vyhrali sme 4:2. Jediná smola, že mi na záver zlomili nos.
Ako sa to stalo?
Puk mi začal skákať na hokejke, pozrel som dole a už to bolo. Vrazil do mňa protihráč. Ale žiadna maródka sa nekonala. V ďalších stretnutiach som hral aj so zlomeným nosom.
Ozaj, pre vás bolo typické, že ste si nedoťahovali šnúrky na korčuliach. Hrali ste tak aj v NHL?
Samozrejme, to som robil celú kariéru. Nechával som si voľné štyri očká. Mal som tak lepší pohyb. Keby som si ich dotiahol napevno, ani by som nemohol korčuľovať.
Rangers vždy patrili k najbohatším klubom v profilige. Cítili ste to v kabíne?
V útoku som nastupoval s velikánmi Marcelom Dionnom a Guyom Lafleurom. Tí sa nehrali na žiadne hviezdy, vychádzali sme spolu výborne. Po zápasoch sme si zašli aj posedieť na pivo. Bola s nimi zábava. Keď nám tréner pred duelom vysvetľoval taktiku, tak oni dvaja sedeli vo veľkých kožených kreslách, počúvali a bafkali pritom cigaru (smeje sa).
V New Yorku ste ale dlho nezostali. Prečo?
V Rangers som strávil asi dva mesiace. Dobre som sa rozbiehal, ale pribrzdila ma sekera od súpera. Zlomil mi malíček. Vari mesiac som nemohol chytiť hokejku do rúk. Po dvoch týždňoch mi oznámili, aby som sa zbalil, že už som hráčom Los Angeles Kings. Nič viac nepovedali. Také čosi som nikdy predtým nezažil.
Šli ste do mužstva, kde hral najlepší hokejista sveta Wayne Gretzky. Aký bol?
Stále mal nejaké povinnosti, denný program na minúty naplánovaný. A neustále ho strážili. Po zápasoch vždy odchádzal zadným vchodom, nikdy nie ako ostatní hráči.
Keď Kings cestovali na zápasovú šnúru, v hotelovej izbe ste vždy bývali spolu. Ako ste sa dali dokopy?
Na to si už nespomeniem. Ale pravda, v hoteloch sme tvorili dvojičku. Bývať s Gretzkým však obnášalo aj špeciálne povinnosti. Musel som dvíhať telefóny, zatajovať ho. Bol som taký asistent pre všetko (smeje sa).
Pamätný zážitok?
(Veselo) Gretzky nechodil na pivo. Keď som ho volal, vždy odmietol. Šiel iba raz. V jednej reštaurácii sme sledovali finále ligy amerického futbalu. Vypil dve pivá a už sa mu točila hlava.
A na ľade? Čo ho najviac vystihovalo?
Bol to prvý kanadský hráč, ktorý do zámorského hokeja vniesol európsku myšlienku.
Nastupovali ste spolu v útoku?
Nemohli sme. Tréner nás rozdelil, chcel preniesť tvorivosť a prihrávky do dvoch útokov. Hrali sme podobným štýlom, obaja sme mali radi technický hokej. Ale raz sme si vedľa seba zahrali. Na Silvestra. Proti Rige.
Proti Rige?
Áno. Vtedy prišli do zámoria sovietske mužstvá. Prehrali sme tuším 4:6.
Páčilo sa vám v Los Angeles?
Je to netypické mesto na hokej. Keď som tam v decembri prišiel, bolo 25 stupňov. Zo športov dominoval basketbal, aj záujem médií sa točil najmä okolo neho. Najväčšou hviezdou bol Magic Johnson. Na pár spoločenských akciách sme sa stretli.
Chodili na vaše hokejové zápasy aj hollywoodske hviezdy?
Za našou striedačkou pravidelne sedával Sylvester Stallone. Ale ja amerických hercov a ich filmy veľmi nemusím. Funesovky, to je moje. (usmieva sa)
Vy ste zažili profiligu, keď v nej ešte Európania neboli v móde. Správali sa k vám bez problémov?
V tej dobe bol v mužstve najviac jeden hráč z Európy. Mali sme to ťažšie. Spoluhráči sa správali fajn. A tréneri… Na tých som mal v zámorí smolu. Ale nemá zmysel sa v tom pitvať.
V čom ste sa ako Európan líšili?
Celkove Kanaďania a Američania mali iné zvyky. Napríklad na štadióne boli už štyri hodiny pred zápasom. Pre mňa to bolo nepochopiteľné. Čo by som tam tak dlho robil? A tiež nedávalo logiku, že v jednom zápase človek strelil tri góly a v druhom sa nezmestil do zostavy. To ma prekvapilo. Na také niečo som nebol zvyknutý, no tam to je bežné.
Kedy a kde vám bolo za morom najťažšie?
V Minnesote, keď ma posielali dole na farmu.
Videli ste sa s Gretzkým odvtedy, ako ste odišli z Los Angeles?
Nie. Telefónne číslo som si pri rozlúčke nepýtal (smeje sa). Až tak sme sa nezblížili. Bol som v Kings iba niekoľko mesiacov. Iné by bolo, keby sme spolu hrali dajme tomu päť sezón.´
Prečo ste v NHL nevydržali aspoň tých päť rokov?
Odohral som v zámorí len jednu sezónu. A dodnes ľutujem, že to nebolo viac. Urobil som nešťastné rozhodnutie, vari jediný životný omyl. Sám som zašiel za generálnym manažérom, že ruším zmluvu. Bol v šoku, presviedčal ma, aby som zostal. Ale ja som bol tvrdohlavý. Na mesiac ma zastavilo ďalšie zranenie, tentoraz ramena. V play off ma potom tréner veľmi nenasadzoval. Odohral som len dva zápasy. Váhal som. A jeden človek mi neustále telefonoval. Vábil ma do Nemecka, sľuboval hory-doly. Keby som v Amerike po prvom roku vydržal, možno by som v NHL hral ešte ďalších desať. Už to však nevrátim.
Igor Liba (46)
- Narodil sa 4. novembra 1960 v Prešove. Patril k najvšestrannejším hokejovým útočníkom osemdesiatych rokov. V roku 1985 sa stal majstrom sveta, dvakrát na MS získal striebornú medailu, raz bronzovú. Striebro má aj zo ZOH 1984 a bronzový kov z olympiády 1992. V NHL odohral sezónu 1988/89, obliekal dres New York Rangers a Los Angeles Kings. Hráčsku kariéru skončil až v roku 2003. V súčasnosti trénuje prvoligový Bardejov, je členom Siene slávy slovenského hokeja .