K hokeju ste sa dostali v roku 1972. Inšpirovali vás ako chlapca majstrovstvá sveta v Prahe?
Šampionát s tým príliš nesúvisel. Kedysi to tak bývalo. Prišiel som domov zo školy, hodil som aktovku do kúta a bežal hrať futbal, hokej alebo hokej s loptičkou. Vtedy niekto dobehol do partie s nápadom, že sa dáme na hokej. Takže to bolo také davové rozhodnutie. Prihlásil som sa a potom som to oznámil rodičom, ktorí mi obstarali korčule.
Do devätnástich ste hrali za Karlove Vary. Čo sa potom stalo?
Prestal som pre reumatickú chorobu kĺbov. Na rok a pol som z hokeja vypadol. Potom som mal na výber, či budem pokračovať, alebo nie, ale nik mi nemohol zaručiť, či môj organizmus zvládne takú záťaž.
Čo ste vtedy cítili, zrútil sa vám svet?
Nezrútil, vnímal som to realisticky. Mal som dosť ťažký priebeh choroby a človek sa vtedy začne dívať na životné hodnoty trochu inak. Moja reumatická choroba kĺbov sa prejavuje u chlapcov v mladom veku a potom až v starobe, v aktívnom veku je v útlme. Ja som sa dostal do štádia, že som sa nemohol poriadne hýbať. Štvrť roka som strávil vo Výskumnom ústave reumatických chorôb v Prahe. Choroba vyvolávala v tele rôzne zápaly, nebolo to príjemné. Pobyt v Prahe mi otvoril oči. Zistil som, koľko mladých ľudí tou chorobou trpí. Človek si to bežne ani neuvedomuje. Vzápätí po tom, čo som skončil, prišla ponuka trénovať deti, takže som si našiel cestu, ako pri hokeji zostať.
Vyštudovali ste Elektrotechnickú priemyslovku, čo ste robili?
Prvé roky po maturite som pracoval ako elektrikár. Vystriedal som tri-štyri miesta, lebo som spočiatku nevedel skĺbiť prácu s trénovaním detí. Napokon som zakotvil v Palivovom kombináte Vřesová, kde mi vyšli v ústrety. Mali už skúsenosť s hokejistami, ktorí hrali prvú ligu za Sokolov. Nebol problém s uvoľňovaním a refundovaním mzdy. Pôsobil som tam v rokoch 1987 až 1995 ako majster. Potom som dostal prvú profesionálnu ponuku a rozhodol som sa, že už budem len trénovať.
Využijete ešte poznatky zo školy?
Poistky a ističe by som zvládol, ale ako každý odbor, aj elektrotechnika napreduje a ja už v nej dlho nepracujem. V súčasnosti by som sa asi neuplatnil.
Prvý veľký trénerský úspech prišiel v roku 2000, keď ste s Jaroslavom Holíkom doviedli český tím k nečakanému zlatu na MS hráčov do 20 rokov. Ako si na to spomínate?
Veľmi na to nemyslím, ale v Poprade máme troch hokejistov (Duba, Nedorost, Kristek) i maséra z úspešného výberu, ktorí mi to pripomínajú. Ten triumf vlastne ukázal zmysel športu. Ak to zo všetkých stránok vyjde, môže aj mužstvo, ktoré nie je favoritom, dosiahnuť veľký výsledok. Bola to len dvadsiatka, nedá sa to porovnávať s veľkým hokejom, ale bolo to niečo podobné, ako víťazstvo Česka na olympiáde v Nagane alebo amerického tímu zloženého z hráčov univerzít nad Sovietmi vo finále olympiády v Lake Placid. Tiež to boli výnimočné okamihy. Mal som šťastie, že som pri takom okamihu bol.
Foto: Boris Vanya
V sezóne 2002/2003 ste sa s Ivanom Hlinkom dostali do ruského Omska. Brali ste to ako dobrodružstvo?
Svojim spôsobom áno. V Omsku sme mali vtedy dobrý tím. Po základnej časti sme skončili druhí a naši hráči boli v popredí kanadského bodovania. Mám na to obdobie len pekné spomienky. Bola to dobrá práca s kvalitnými hokejistami.
Ako si vás Hlinka vybral za asistenta?
To bola trochu náhoda. Hlinka chcel pôvodne Ondřeja Weismanna, ale Slavia Praha ho neuvoľnila. Ja som bol až ďalšia voľba. S Ivanom sme sa veľmi nepoznali, odporučil ma jeho kamarát.
Čo ste sa od neho naučili?
Každý tréner je iný, nemôžete ho kopírovať. Veľmi sa mi na Ivanovi páčilo – a to ma na ňom najviac oslovilo – ako sa správal k hráčom. Najmä v momentoch, keď išlo o veľa. Bol férový a ľudský. Vedel pochopiť, že hráč nemusí mať svoj deň.
Máte ešte japonskú gitaru, ktorú vám v Rusku daroval?
V Poprade ju nemám. Čím som starší, tým som horší. Doma si zahrám, ale tu nie. Preprava nástroja by bola zložitá. Cestujem do Popradu vlakom alebo lietadlom a mám tu iné poslanie, než hrať na gitare.
Nechýba vám tu?
Pustím si muziku z internetu a zaspievam si.
Čo počúvate?
Metallicu, Guns N' Roses… Tých si len vypočujem, ale nezaspievam. Pri folku však hlasovo nemám problém. Počúvam Čechomor, Nohavicu, Kryla. Milujem Pink Floyd, ale aj vážnu hudbu Mozarta, Bacha, Vivaldiho. Akurát dychovku nemusím. Ako chlapec som hral na dychový nástroj ľudovky. Neoslovila ma to, hoci som sa tomu venoval.
Na aký nástroj ste hrali v dychovke?
Na lesný roh.
Dokázali by ste to aj teraz?
Už asi nie, ale keby som si to na štrnásť dní požičal, dal by som niečo dokopy. Lesný roh je jeden z najťažších dychových nástrojov, má ohromný rozsah. V Čechách máme azda najlepších hráčov na svete.
Dokedy ste na lesnom rohu hrali?
Do osemnástich. Potom som sa rozhodol len pre hokej.
V roku 2005 ste získali titul aj s českým áčkom. Ako chutil?
Na víťazstve dvadsiatky som sa podieľal viac. Vo Viedni bol širší realizačný tím, užili sme si veľa zábavy. Všetci sa snažili hlavnému trénerovi Vladimírovi Růžičkovi pomôcť, aby všetci hráči mali formu a dobre sa cítili. Zápasy bola už Láďova práca a bol to jeho titul.
Keď sa v Poprade prvýkrát v lete roku 2010 rozbiehal projekt Lev, nevnímali ste to ako príliš veľké riziko?
Pre mňa to bol ďalší míľnik v kariére. Mal som dlhodobú zmluvu v Chomutove, kde sme predtým hrali baráž o extraligu, ale potom prišla ponuka z HC Lev a ja som požiadal klub, aby ma uvoľnili. Keď to v Poprade nevyšlo, bolo to pre mňa dosť nepríjemné.
A o pár mesiacov ste do toho šli znovu. Nebáli ste sa, že zámer hrať KHL pod Tatrami opäť na niečom stroskotá?
Ten proces sa nikdy nezastavil. V roku 2010 ešte chýbalo viacero povolení, ale ľudia okolo Romana Slavčeva a Sergeja Zajceva nikdy neprestali pracovať a robili všetko, aby sa mohlo hrať. Som veľmi rád, že sa to podarilo. Pre tento región, pre Slovensko a pre Európu je skvelé, že sa tu hrá KHL.
Podľa čoho ste vyberali hráčov do HC Lev?
Snažil som sa vyberať hráčov s charakterom, ktorí spĺňali výkonnostné kritériá, aby sa vytvorila dobrá partia a zároveň prišli šikovní hokejisti. Nebolo to jednoduché, lebo nás limitoval čas i peniaze. Niektorí hráči, ktorých sme chceli, išli za lepšími podmienkami. Vedeli sme ponúknuť lepšie podmienky, ako v kluboch českej alebo slovenskej extraligy, ale špičkovým tímom KHL sme nemohli konkurovať.
Neprepadli ste panike po úvodných piatich prehrách?
Všetci máme rezervy a my sme pracovali na tom, aby sme sa zlepšili. Každý by si mal uvedomiť, že sme nováčik, mužstvo postavené na zelenej lúke. Nikto nemôže chcieť, aby sme zdolávali Magnitogorsk alebo Petrohrad, kde sú viacročné hráčske väzby doplnené o špičkových hokejistov a stojí to kopec peňazí. Nechceme prehrávať, ale keď sa niečo nepodarí, nedívame sa na to tak, že sa nám zrútil svet.
Foto: TASR
Čo vám preblyslo hlavou po prvom víťazstve v Rige?
Bol to štvrtý zápas na zájazde vonku. Mužstvo zabojovalo, ukázalo charakter. Už v Mytišči sme nehrali zle, no podľahli sme na nájazdy. V Rige sme zistili, že keď pôjdeme na doraz, nenecháme si ani percento rezervy, tak sme schopní hrať a aj vyhrať.
Čo hovoríte na výkony rozhodcov? Najmä po zápase v Ufe ste mali na nich ťažké srdce…
Je to asi údel nováčika. Nehovoríme, že zákroky, ktoré nám rozhodcovia odpískajú, nie sú nedovolené, ale potom príde podobný moment na strane súpera, ktorý prehliadnu. Sporné momenty zostriháme na videu a posielame na KHL, aby ich tam posúdili a aby sme vedeli, čo je dovolené a čo nie. Nechceme, aby sa hráči cítili poškodení. Musíme hrať tak ako sa hrá dnes v NHL – tvrdo, ale čisto. Nešermovať s hokejkami vo vzduchu, ale držať ich dolu. Nedať rozhodcom ani zámienku, aby nás trestali. Zatiaľ sa s tým nedokážeme celkom vyrovnať. Musím sa však hráčov zastať, že je to veľmi ťažké.
Čakali ste taký záujem fanúšikov? Takmer na každom zápase je v Poprade plné hľadisko…
Veľmi nás to teší, lebo spočiatku sme netušili, aký bude divácky záujem. Naša filozofia je jasná. Aj keď sa nám nepodarí v každom zápase vyhrať, musíme ponúknuť v každom zápase snahu, aby bol divák presvedčený, že sme nechali na ľade všetko. Hrať pred plným hľadiskom je potom zážitok.
Chodia v HC Lev načas výplaty?
To je otázka na finančného riaditeľa.
Aký ste boli v škole z ruštiny?
Nebol som dobrý ruštinár. Mal som trojku a bol som rád, ale rok v Omsku mi dal veľa.
A slovenčina? Sú nejaké výrazy, ktoré vás prekvapia?
Tých je dosť, aj naposledy som nerozumel všetko, čo mi taxikár hovoril. Ale slovenčina je pekná reč.
Ako ste vnímali rozpad federácie?
Mal som 28 rokov, nemal som na to nejaký vyhranený názor. Na Slovensko som často nechodil. Boli sme s manželkou v Jasnej lyžovať krátko po svadbe, okolo roku 1990. Manželkina rodina jazdila do Tatier pravidelne, svokor ich prešiel krížom-krážom, takže keď niekam chcem ísť, tak mu volám. Myslím, že väčšia krajina má väčšie šance, ale nepoznám historické či politické pozadie rozdelenia federácie. Pre mňa sa tým nič nezmenilo. Stále sme previazaní, máme veľa spoločného, akurát mena je iná.
Máte v Tatrách obľúbené miesta?
Snažím sa ísť vždy inú túru. Ešte sa potrebujem dostať na Slavkovský štít, na Kriváň a mám ešte v pláne ďalšie výstupy, ale blíži sa zima a niektoré trasy budú uzavreté.
Zahrali ste si už na miestnom golfovom ihrisku?
Raz. Mám golf rád. Ihrisko v Tatrách je pekné, ale prekvapilo ma, že služby okolo golfu sú tu drahšie, než v Karlových Varoch, kde je historické a prestížne ihrisko.
Hokej hrá aj váš syn, ako sa mu darí?
Syn hrá hokej i golf, dcéra má 22 a študuje na vysokej. Chlapec má 15, hrá v Karlovych Varoch. Vravia, že nie je výnimočný talent, ale ja to neriešim. Či hrá hokej alebo golf, som rád, že má nejakú športovú aktivitu a nie je bezprízorný.
** Radim Rulík**
Narodil sa 25. júna 1965 v Ostrove nad Ohří. Hokeju sa aktívne venoval v Karlovych Varoch, skončil zo zdravotných dôvodov. V českej extralige trénoval Plzeň a Karlove Vary. V Omsku robil v sezóne 2002/2003 asistenta Ivanovi Hlinkovi. S Jaroslavom Holíkom doviedol českú reprezentáciu do 20 rokov k titulu na MS 2000, figuroval aj v realizačnom tíme A-mužstva, ktoré získalo zlato na MS 2005 vo Viedni. V súčasnosti je hlavným trénerom tímu HC Lev Poprad v KHL. Je ženatý, má dve deti.