Po návrate na Slovensko si v Nových Zámkoch splnil jeden zo snov a korčuľoval po boku staršieho brata Juraja. Aktuálne sa už naplno sústredí na košickú misiu.
„Väčšinou to tak býva, že po zmene pôsobiska získa hráč nový impulz. Priznávam, že aj ja som dostal vietor do plachiet. V Košiciach je vynikajúce zázemie, o hráčov je dokonale postarané,“ vraví.
V košickom tíme ste si zvykli expresne rýchlo. Čomu vďačíte za aktuálnu formu?
Chlapci ma medzi seba prijali hneď po príchode. Pomohlo mi, že sa poznám s viacerými, s ktorými som hral v jednom mužstve. Či už to je Eduard Šimun, Marek Slovák, Patrik Lamper. Mnohých si pamätám ako súperov.
Na východ ste prišli z Nových Zámkov, kde ste boli kapitánom a navyše ste si tam zahrali spolu s bratom. Ten odišiel počas sezóny do trenčianskej Dukly. Bol aj to jeden z dôvodov vášho odchodu?
Keď som sa rozhodoval pre Nové Zámky, zavážilo, že si zahrám spolu s bratom. Prvý kontakt som mal cez neho. Človek nikdy nevie, či by sa nám naskytla ďalšia možnosť. Som rád, že sme tam nastrieľali aj nejaké góly. Budem na to spomínať len v dobrom. Do Košíc ma zlákala aj vidina tímového úspechu. Klub má na konte mnoho titulov. Bol by som rád, ak by sa mi podarilo nejaký získať.
Hokejovú kariéru ste odštartovali v rodnej Skalici. Dokonca ste si zahrali ako mladý hokejista v jednom mužstve spolu so Žigmundom Pálffym. Nemali ste pred ním príliš veľký rešpekt?
Skôr som to považoval za obrovské šťastie, že som si s ním mohol zahrať. Bola to pre mňa, ako devätnásťročného chlapca, obrovská skúsenosť. Žigo je pán hokejista. Som vďačný Skalici, že mi dala vtedy šancu a ja som sa mohol odraziť do veľkého hokeja.
Čítajte viac Vyfúkol mu post jednotky draftu, stal sa miláčikom Montrealu. Chcem byť tam, kde je teraz on, vraví Wright o Slafkovskom
Pálffy je považovaný za jeden z najväčších slovenských talentov. Čo ste od neho na tréningoch pochytili?
Keď ho sledujete na ľade, hneď viete, že je jedinečný. Je unikátny z hľadiska pohybu, hokejového rozumu, citu pre hru. Pre mňa ako mladého hráča bolo ťažké niečo odpozerať, keďže jeho hra bola na úplne inej úrovni. Ja som sa snažil presadiť dravosťou. Zobral som si však od neho ľahkosť a spôsob, akým riešil rôzne situácie.
Nestáva sa často, aby dvadsaťročný hráč dostal šancu v KHL. Vám sa to podarilo v drese Slovana. Zažili ste vypredané štadióny a zahrali ste si proti svetovým hráčom. Ako si na to spomínate?
V Slovane potrebovali mladíkov, aby splnili kvóty a mal som šťastie, že si vybrali práve mňa. Hneď v úvode kariéry som zažil vysokú školu hokeja.
Čítajte viac Slovan vo štvrťfinále nikto nechce. Halák? Jeho príchod by spôsobil dilemu. Extraligu čaká dramatický finiš
Spomínam si na plný štadión v Bratislave prakticky na každom zápase. Prvý rok sme sa dostali aj do play off. Lietali sme po celom Rusku. Pre mňa to bol neskutočný zážitok. Určite mi to pomohlo v kariére.
Ktoré mesto alebo štadión v Rusku vás najviac ohúril?
Boli tam veľké extrémy, čo sa týka samotných miest a štadiónov, na ktorých sme hrali. Páčil sa mi Petrohrad. Je to nádherné mesto. Podobne krásne je aj v Jekaterinburgu. Na Kazaň mám spomienku, že tam mali fantastický a luxusný hotel.
Čo vám z tohto obdobia utkvelo v pamäti?
Veľa gólov som v KHL nedal, ale pamätám si môj prvý. Strelil som ho doma. Celá hala začala burácať. Bola to fantázia. Skvelé zápasy som zažil proti Levu Praha. Či už doma alebo v Česku to malo veľký náboj. Navyše za nich hral vtedy aj môj brat Juraj. O to viac som to prežíval.