Čo najviac zavážilo, že ste sa rozhodli skončiť vo funkcii generálneho manažéra slovenskej reprezentácie? Neušli ste z bojiska?
Najprv poviem, prečo som pred štyrmi rokmi, krátko po skončení mojej kariéry, vôbec prijal funkciu generálneho manažéra. Neplánoval som ním byť, ani som sa na to nepripravoval. S ponukou ma oslovil tréner Július Šupler. Jemu som vďačný hlavne za začiatok mojej hokejovej kariéry, a tak som súhlasil. Považoval som to i za vhodný prechod na druhú stranu mantinelu – do manažérskej pozície. I za novú výzvu. Potešilo ma, že i Ján Filc, ktorý nahradil pána Šuplera, mi povedal, že bude rád so mnou spolupracovať. Prezident zväzu Juraj Široký mi hneď ponúkol viacročnú zmluvu, no ja som ju predlžoval z roka na rok. Predsa, potreboval som si overiť, či sa v tejto funkcii nájdem.
Našli ste sa?
Je to veľmi zaujímavá a vzrušujúca práca. Snažil som sa jej dať všetko, čo vo mne bolo. Spolupracoval som s viacerymi generálnymi manažérmi zvučných mien. Spoznal som ich osobne, čo som bral ako úžasnú skúsenosť. Ďalším veľkým motívom sa stal olympijský turnaj vo Vancouvri a po ňom domáci svetový šampionát v Bratislave a Košiciach.
Ako ste brali pokles umiestnení Slovenska na svetových šampionátoch? Trináste, dvanáste, dvakrát desiate miesto. Prevládalo znechutenie alebo motivácia potiahnuť mužstvo hore?
Umiestnenia s výnimkou Vancouvru, kde sme príjemne prekvapili celý hokejový svet, ma… Skôr odrádzali. Pociťoval som za ne zodpovednosť. Podotýkam však, že generálny manažér nie je rozhodujúca postava realizačného tímu, ako to býva v zámorí. Posledné slovo vždy patrilo trénerovi, tak je to vžité a ja som to rešpektoval. O náplni mojej práce som bol vopred informovany. Svoje myšlienky som sa snažil realizovať najlepšie, ako som vedel. Môj plat sa pohyboval od 20-tisíc do 25-tisíc eur ročne, pričom výdavky, ktoré som mal v USA, som si hradil zo svojho. Uvádzam to preto, lebo som sa dočítal, že vraj beriem niekoľkonásobne viac. Túto funkciu som prijal, lebo som veril, že môžem pomôcť slovenskému hokeju.
Vráťme sa k prvej otázke. Nekonali ste pod dojmom veľkého sklamania?
Veľké sklamanie sme prežívali všetci, mňa nevynímajúc, veď som s väčšinou tých chlapov zažil nádherné a nezabudnuteľné chvíle. Štyri roky pri tíme je dosť dlho, prišiel čas dať priestor iným. Každý sa dá nahradiť, aj Peter Bondra. Preto som informoval prezidenta zväzu i generálneho sekretára Jána Tarabu, aby ešte pred hodnotiacim rokovaním výkonného výboru vedeli, že neobnovím kontrakt na ďalšiu sezónu. Z bojiska som neušiel, bojisko sa vyprázdnilo po našom poslednom zápase.
Kde sa stala chyba, že Slovensko nepostúpilo do štvrťfinále? Na čo ste prišli, keď ste o tom premýšľali?
(po chvíľke) Plávali sme proti prúdu a nevedeli sme to obrátiť. Hrali sme pod veľkým tlakom. Stále tvrdím, že všetci hráči do jedného veľmi chceli. Možno až príliš -a to bola tiež chyba. V úsilí pomôcť jeden druhému neraz opúšťali dôležitý priestor, v ktorom vzápätí chýbali. Zrážali nás prehry o gól. Situáciu sme si skomplikovali prvou s Nemeckom. Prišli sme o dôležité body, sebadôvera klesla. Proti Rusom a Fínom sme odohrali kvalitné zápasy, ale s nešťastným koncom. Veľmi by nám pomohol nejaký šťastný gól, taký, akým vyrovnali proti nám Fíni, kúsok šťastia. Neprišlo, a tak sme dreli, potili krv – a nič z toho.
Nemalo byť mužstvo kompletné už v Košiciach pred prípravnými zápasmi proti Švédsku necelé tri týždne pred začiatkom majstrovstiev sveta?
Dobrá otázka… Hokejisti z NHL tam ešte byť nemohli. Ľuboš Bartečko a Laco Nagy dostali po baráži vo švédskej lige niekoľko dní voľno na výdych, doliečenie zranení, pookriatie v rodinách. Každý najlepšie vedel, čo potrebuje, s každým sme sa dohodli, kedy príde. Niektorí trénovali doma individuálne. Miro Šatan sa opäť ukázal ako veľký profesionál – do prípravy sa zapojil od prvého dňa.
Povedali ste, že ak by ste boli v Košiciach, kauza Zedník by nevznikla. Ako zasiahla mužstvo?
Ak by som bol v Košiciach, nič také by sa neudialo. To garantujem. Riša poznám veľmi dobre už od spoločného pôsobenia vo Washingtone. V šatni sme sedeli vedľa seba. Možno mal zlý deň, zlú minútu pri jeho rozhodnutí. Konal veľmi unáhlene, čo som mu aj povedal – že si sám zabuchol dvere do tímu. Jeho návrat som považoval za nemožný. Aj preto, lebo mohol narušiť atmosféru v šatni.
Narušil? Ako ovplyvnil náladu v tíme?
O jeho príchode rozhodli iní. Niektorým hráčom to bolo po vôli, šiestim až ôsmim, ktorí bojovali o miesto, proti vôli. Richard sa však zachoval chlapsky. Trénerovi sa ospravedlnil, v zatvorenej šatni si to chlapci vydiskutovali medzi sebou. Zeďo ustál aj mediálny tlak – obával som sa, aby mužstvo príliš nezasiahol – povedal správne veci. Ba dúfal som, že takýto moment mužstvo stmelí…Ale to určite nebol jediný dôvod, prečo Slovensko skončilo na šampionáte predčasne.
Viacerí odborníci i niektorí hráči tvrdili, že mužstvu chýbala mladá krv. Najviac sa spomínali útočníci Richard Pánik a Tomáš Tatar. Nehodili sa do koncepcie? V súvislosti s Tatarom to povedal v Košiciach tréner Hanlon.
Keď som Rišovi Pánikovi telefonoval po tom, ako skončil sezónu, prekvapilo ho to. Do 24 hodín ho klub uvoľnil a Richard sa zapojil do prípravy. Verte, s trénerom Hanlonom ho máme veľmi radi. S Tomášom to bolo trochu iné. Detroit ho počas play off povolal do prvého tímu! Ctíme dohodu, že sa hráčom ozývam, až keď majú v klube po sezóne. Do toho prišli nie najšťastnejšie vyjadrenia jeho agenta v médiách. Chcel som, aby v mužstve bol aj brankár Peter Budaj, ale to mi nevyšlo.
Namiesto koho?
To je iná téma. Nemá zmysel otvárať ju. Netajím, mužstvo sme skladali na vancouverský spôsob. Uprednostnili sme iných útočníkov. Áno, možno by mladíci priniesli oživenie. To je ale poznanie po boji. Kým vo Vancouvri sme NEMUSELI, nik od nás neočakával veľké výsledky – a mužstvo ich dosiahlo, prišlo to akosi samo – v Bratislave sme MUSELI. To bol najväčší rozdiel.
Štyri roky ste boli generálnym manažérom slovenskej hokejovej reprezentácie. Čo je najväčším problémom slovenského hokeja?
To nechám na kompetentnejších, ktorí v ňom pôsobia dlhšie a poznajú ho lepšie. Zo svojej pozície som postrehol, že v porovnaní s inými krajinami, a nielen hokejovo najvyspelejšími, zaostávame ekonomicky. Čo je veľmi vážne. Vyžadovať od hráčov vysokú profesionalitu a neponúknuť im za to primeranú protihodnotu považujem za neférové.
Čo máte na mysli?
Keď sme sa s trénerom Hanlonom lúčili s hráčmi, ktorí sa nezmestili do nominácie, mrzelo ma, že sme im okrem podania rúk nič nedali. Napríklad nejaký poukaz na dovolenku, nejaký paušál. Mesiac sa pripravovali zadarmo, odlúčení od rodín. Za víťazstvo v prípravnom zápase mal každý tristo eur, za prehru nič. Áno, reprezentácia je najväčšia motivácia, zvyšuje hráčovi kredit. Časy sa však menia. Hráč je dnes ako podnikateľ. Je na ňom, ako naloží so svojím časom. Slovensko nemá až tak veľa kvalitných hráčov. Do hláv im nik nevidí – či prídu aj nabudúce. Keď profesinalizmus, tak aj v tomto. Apeloval som na to, ale bez efektu.
Kto by mohol byť vaším nástupcom? Vidíte niekoho vhodného?
Konkrétny tip nemám. Bolo by dobré, keby to bol ambiciózny človek so známym hokejovým menom. Takého manažérske okolie prijme skôr. Možno by tá funkcia pristala niekomu z bývalých reprezentantov. Môjmu nástupcovi rád odovzdám všetky poznatky i kontakty, zorientujem vo vybavovaní poistiek. Dovolím si povedať, že na poistkách som ušetril zväzu nemalé finančné čiastky.
Ako ste prijali správu o odvolaní Glena Hanlona?
Rozhodnutie výkonného výboru považujem za dosť unáhlené. Dobre – odvolal trénera – a čo ďalej? Má nejakú víziu do budúcnosti? Zaskočilo ma, že sa nik nepýtal na môj názor. Naozaj nezaujíma nikoho? Ak si mám o niečom utvoriť obraz, tak nech sa vyjadrí čo najviac kompetentných… Môžem sa vrátiť ešte k jednej veci?
Nech sa páči.
Niektorí žurnalisti ma nemali radi. Nebolo mojím záujmom bojovať proti nim. Veľmi dobre viem, že taká bitka sa vyhrať nedá, veď sa navzájom potrebujeme. Išlo mi najmä o to, aby nik nevyrušoval hráčov v hoteli, aby médiá rešpektovali ich súkromie. Na tom som neoblomne trval, či sa to niekomu páčilo alebo nie.
Čomu sa budete venovať v najbližšej budúcnosti?
Dostal som ponuku trénovať mládežnícky tím Washingtonu, v ktorom pôsobí môj štrnásťročný syn Nicholas. Celkom sa na to teším, dúfam, že chlapcov niečo naučím. Možno príde aj nejaká iná ponuka z klubu, v ktorom som odohral podstatnú časť kariéry. Nikam sa neponáhľam, budem si naďalej užívať hokejový dôchodok. Koncom júna sa opäť chystáme na dovolenku na Slovensko.